Kde sa nachádzajú bojové skupiny NATO, ktoré majú chrániť východnú Európu
Varšavský summit organizovaný v júli roku 2016 bol iba druhým stretnutím predstaviteľov členských štátov a vlád organizácie NATO (Organizácia Severoatlantickej zmluvy) od čias ruskej anexie Krymu a militantného zásahu na Ukrajine začiatkom roka 2014. Viaceré členské krajiny v tom období vyjadrili obavy týkajúce sa skutočnosti, že aliancia možno nie je dostatočne pripravená obhajovať záujmy všetkých […]
Varšavský summit organizovaný v júli roku 2016 bol iba druhým stretnutím predstaviteľov členských štátov a vlád organizácie NATO (Organizácia Severoatlantickej zmluvy) od čias ruskej anexie Krymu a militantného zásahu na Ukrajine začiatkom roka 2014. Viaceré členské krajiny v tom období vyjadrili obavy týkajúce sa skutočnosti, že aliancia možno nie je dostatočne pripravená obhajovať záujmy všetkých svojich členov.
Organizácia NATO počas tohto summitu opätovne zdôraznila potrebu zavedenia kolektívneho systému obrany a vykonávania preventívnych krokov, v rámci čoho oznámila nasadenie približne 4 000 vojakov z rôznych krajín na územie Poľska, Litvy, Lotyšska a Estónska v rámci takzvaného programu predsunutej prítomnosti („Enhanced Forward Presence“).
Posledná z týchto štyroch mnohonárodných bojových skupín bola uvedená do prevádzky v priebehu augusta roku 2017. Bojové skupiny sú v týchto štyroch krajinách umiestnené až do súčasnosti, pričom celkový počet zaangažovaných jednotiek predstavuje viac než 4 500 vojakov a civilistov.
Bojové skupiny sú vedené niektorými zo zakladajúcich členov aliancie, ktorí obvykle zdieľajú svoje prostriedky s menšími členskými krajinami. Štyri bojové skupiny s veľkosťou práporu spolupracujú s miestnymi ozbrojenými silami, ale aj naďalej spadajú pod velenie aliancie NATO prostredníctvom takzvaného Mnohonárodného zboru Sever-Východ, so sídlom v poľskom meste Štetín.
Organizácia NATO v priebehu augusta roku 2017 uviedla: „Tieto sily sú súčasťou obrannej a odstrašujúcej stratégie, ktorá je v plnom súlade s medzinárodnými záväzkami organizácie NATO. Rozmiestnenie bojových skupín vysiela jasnú správu o tom, že útok na niektorého z členov aliancie vyvolá odpoveď zo strany všetkých ostatných členských národov.“
Ozbrojené sily Estónska od polovice mája spolupracujú s bojovou skupinou pod vedením Spojeného kráľovstva, ktorá sa usídlila v estónskom meste Tapa. Táto skupina pozostáva z 800 britských jednotiek, 186 dánskych vojakov a jedného islandského civilistu zodpovedného za správu komunikačných systémov.
Bojová skupina vedená Kanadou má základňu v lotyšskom meste Adazi, pričom ju tvorí 445 kanadských jednotiek, 300 vojakov zo Španielska, 160 vojakov z Talianska, až 200 vojakov z Poľska a 50 vojakov zo Slovinska, ako aj vojenský personál zo Slovenska a Albánska. Všetky zúčastnené jednotky úzko spolupracujú s lotyšskými ozbrojenými silami.
Bojová skupina pod vedením Nemecka spolupracuje s litovskými ozbrojenými silami v meste Rukla. Zahŕňa 500 nemeckých vojakov, 270 francúzskych vojakov, 178 chorvátskych vojakov, približne 250 holandských vojakov a vojenský personál z Nórska, Belgicka a Islandu.
Štvrtá bojová skupina vedená Spojenými štátmi, ktorá má pod záštitou poľské jednotky, sídli na základni v meste Orzysz v Poľsku. Tento prápor zahŕňa 795 amerických vojakov a podporných jednotiek, 130 britských vojakov, 120 rumunských vojakov a 69 jednotiek z Chorvátska.
Niektorí hráči aj napriek tvrdeniam organizácie NATO vyjadrili pochybnosti o tom, či sú bojové skupiny naozaj dostatočne veľké na to, aby vystupovali v úlohe účinného odstrašujúceho prostriedku.
Litovský prezident v polovici roku 2017 požiadal o trvalú prítomnosť amerických vojakov na území svojej krajiny za cieľom „nielen odstrašovať, ale aj brániť“.
Poľsko, ktoré má dlhodobý záujem o trvalé umiestnenie amerických vojakov na svojom území, koncom mája uviedlo, že je ochotné zaplatiť až 2 miliardy dolárov v rámci financovania ich prítomnosti v krajine. Tento návrh bol predložený poľským ministerstvom obrany, ktoré však pred odoslaním žiadosti do USA nekonzultovalo svoje rozhodnutie s prezidentom či ministerstvom zahraničných vecí.
„Kultúra pripravenosti“
Organizácia NATO v súčasnosti pracuje aj na ďalších iniciatívach v rámci zvyšovania pripravenosti a schopnosti vzájomnej spolupráce svojich ozbrojených síl. Začiatkom júna sa konalo stretnutie ministrov obrany členských štátov aliancie, počas ktorého bolo schválené vytvorenie dvoch nových veliteľstiev, čím bolo do štruktúry velenia NATO začlenených približne 1 200 nových členov personálu.
Veliteľské centrum nazvané ako “Joint Support and Enabling Command“ (JSEC) bude mať sídlo v nemeckom meste Ulm a jeho primárnou úlohou bude dohliadanie na pohyb vojenských jednotiek a materiálov v rámci Európy. Spoločné veliteľstvo organizácie NATO pre Atlantickú oblasť („Joint Force Command for the Atlantic“) bude sídliť v americkom meste Norfolk v štáte Virgínia, pričom táto inštitúcia sa bude podieľať na riadení operácií v severnom Atlantiku, vrátane riadenia presunu vojenských jednotiek a materiálov v tomto regióne.
Jens Stoltenberg, ktorý je generálnym tajomníkom Organizácie Severoatlantickej zmluvy, 7. júna povedal: „Aktuálne sa nachádzame v procese prispôsobovania štruktúry velenia NATO, ktorá je kľúčovým stavebným prvkom našej aliancie… aby sme tak zabezpečili rozmiestnenie správneho typu ozbrojených síl na správnych miestach a v správny čas. Tieto veliteľské ústredia budú nevyhnutné pre posilnenie aliancie v oblasti Atlantiku v celej Európe.“
Obranná aliancia tiež súhlasila so zavedením pohotovostnej iniciatívy NATO, ktorá je označovaná pojmom „štyri tridsiatky“. Tento plán, ktorý presadil americký minister obrany Jim Mattis, by v praxi znamenal, že členské štáty by do roku 2020 mali mať k dispozícii 30 mechanizovaných práporov, 30 leteckých eskadier a 30 bojových plavidiel, pričom tieto útvary by mali byť schopné nasadenia najneskôr do 30 dní od vzniku krízovej situácie. Jeden prápor obvykle zahŕňa 600 až 1 000 vojakov, ale navrhovaný plán nezahŕňal údaje o konkrétnych počtoch jednotiek.
Zatiaľ nie je jasné, ako by plán štyroch tridsiatok korešpondoval s ďalším úsilím o zlepšovanie bojovej pripravenosti vojenských zložiek NATO, z ktorých mnohé majú záväzky v rôznych regiónoch a zároveň čelia nedostatku zbraní a vybavenia. Nie je jasné ani to, ako rýchlo by aliancia dokázala presunúť veľké počty vojenských jednotiek k svojim východným hraniciam a ako dlho by ich tam mohla udržiavať.
Stoltenberg vysvetlil, že pohotovostná iniciatíva „nie je založená na zvyšovaní počtu nových ozbrojených jednotiek, ale na zvyšovaní pripravenosti už existujúcich ozbrojených síl“.
Stoltenberg nakoniec dodal: „Táto iniciatíva poukazuje na naše odhodlanie podnecovať budovanie kultúry pripravenosti naprieč celou alianciou.“
Zdroj: TheGuardian, WSJ